Empty place that already contains everything

Mira Podmanická finds inspiration in her own ideas, in images around her, in meetings which form her, and voluntarily she lets the viewer into her private intimate space. Room is an extension of her body which she represents in fragments and comments, in sculptural casts and imprints. Also for her the house is the body (L. Clark). The use of textile and embroidery, handcraft as a concept and form as well, connects in broader social context. In her works one can find that a room which means symbolically freedom and responsibility is a place of intensive living, survival of individuality, also isolation and a kind of inevitable retirement into oneself.

This exhibition is created as whole, as a united piece work with many parts, smaller or bigger elements of a puzzle which is in fact a three dimensional diary. The exhibition is named “White place” which indicates a place where memories, concepts and ideas culminate. It is a place where one can see memories in new connections with the notion of old layers. In Mira’s iconography every thing, every object, shape or line has its own symbolical value. Typical bearers of traces are mattresses, sofas and pillows. Installation creates a metaphor of a world where every bit has a meaning, where the image of a landscape of a mind exists as three dimensional and real, but white, soft and ephemeral appearance.

You have studied fashion design and sculpture. Did these studies influence you?

Definitely yes, textile is soft, fragile, represents desire for touch, we wear clothes which do not suit or are our second skin. And the opposite is the sculpture; it is a “body” of hard material. I returned back to textile in sculpture. But of course I am interested in the contrast of perceiving of clothes and sculpture. Clothes are everyday part of life, of every human.

Your works are very gentle, subtle, “feminine” but also civil and rational. Are you aware of this bipolarity? Where does it come from?

“Rational artist” does not sound good. I do not know, I have always understood mathematics; things are logical, enumerable and comprehensible. But in reality you add feelings and emotions and it is not so easily distinguishable anymore.

Things for me have certain logic which is enriched with chance. But that is not the only contrast in my works: soft sculpture, hard dried textile, black and white, emptiness and fulfilling, surface and space, real things, dreams, shadows, imprints and memories, inside and outside, general and individual…

You cast and embroider immediate imprints of objects and images which come to your story only as marginalia first. When did you start with it and why?

It started with the installations in the fifth year, and continued in graduating work where I created an image of my own room with objects imprinted on the walls. It represented for me a memory, a memento which I can keep but also touch. My works have always had personal undertone. I am inspired by the things and events around me.

In the 90s artists from generation of students of Karol Pichler appeared, for example Emoke Vargová or Denisa Lehocká with the basis in textile. How and where did you notice their works?

Since the academy, I think. I feel close to their works, especially environments of Lehocká, fragile, logical-accidental and systematic; also the way they employ ideas, materials, color and space, their intuition, sensibility and crafts.

Is it still meaningful to talk about sculpture or object and installations are more adequate?

Definitely object or installation.

Your works “talk”, what mean written word and literature to you? How does the mechanism work when you receive outer impulse and inspiration in literature, ideas and word images and filter them through personal emotions and life experience into your works (for example James Joyce: Ullysses)?

I love reading and I have always read a lot. Books are stories of other people, their concentrated life because I read them in few days. I appropriate them or see someone in them, an idea, a motive. Their diversity is interesting, also similarity and how, with which words writers describe their idea. It is a research how it is possible to say something with minimal device or on the contrary in a lengthy and boring way even if I do not really use words in my pieces. Also the question is which style brings which emotion, and the relationship between a written word and visual expression, association and imagination.

Ulysses is thick sometimes boring and diverse book. One day becomes a whole story. It is said that few people read it till the end. I finished it and I was struck by the last pages, the ones without punctuation, the monolog of a woman about her youth, life, about everything, it impassioned me with visuals; with color and shape associations. The woman is talking, tears appear, also images of a landscape, flowers, feelings which she recalls. In this installation I used for the first time sewn paintings-objects put in layers or in installed in space.

Last time we talked about Virginia Woolf, a room and accretion of days. How does it relate to your world?

My own room is a special concept for me. I have worked with it since my graduating project and I cannot get rid of this inspiration. In a room you find everything; everyone, objects which define us. Everything is interconnected. Everywhere I find new unexpected bonds. Dreams are printed in the pillows and blankets. Things are overlapping, loosing their content. A room is always changing. What do I take with me when moving? Actually this is how it started, my parents bought a house and we were moving. I had to touch all the things in my room. Some went to the bag that stayed, some to the trash as useless. Melancholy. Memory. Archive. Time, flux changes everything, leaves imprints, traces which are possible to catch, see, read and that is important for me, personal and general at the same time.

What is the white place of Mira Podmanická? Why is it white?

My white place is exactly this room, the place where I am myself, where I hide and work. White is neutral color, is undistinguished, boring but you can see everything on it, it reflects everything. All other colors are visible on it. For me it is “tabula rasa” where everything begins; where it is possible to begin (again). It is an empty place that already contains everything.

 

Prázdne miesto, ktoré už všetko obsahuje

Mira Podmanická vychádza vo svojich dielach z vlastných myšlienok, z obrazov, čo ju obklopujú, zo stretnutí, ktoré ju formujú, a tak dobrovoľne vpúšťa diváka do privátneho intímneho priestoru. Izba je extenziou jej vlastného tela, ktoré reprezentuje vo fragmentoch a pripomienkach, v sochárskych odliatkoch a odtlačkoch, aj pre ňu je dom telom (L. Clark). Použitie textilu a strojovej výšivky, teda ručnej práce ako konceptu aj ako formy, „nite pavúčice“ zapája do širších sociálnych kontextov. V autorkinej samovrave zaznieva poznanie, že vlastná izba, ktorá symbolicky znamená aj slobodu a zodpovednosť, je preto miestom intenzívneho prežívania individuality, a teda aj izolovanosti a istého druhu nevyhnutného stiahnutia sa súčasného človeka do seba. 

Samostatná výstava Miry Podmanickej je tvorená ako celok – jediné dielo s mnohými súčasťami, drobnejšími či rozmernejšími dielikmi skladačky, ktorá je akýmsi jej časozberným trojrozmerným denníkom. Výstava má názov „Biele miesto“, čo označuje priestor, kde sa hromadia spomienky, predstavy a myšlienky. Je to miesto, kde sa ukazuje to, čo je pamäťou „nechané“ v nových súvislostiach, ale s vedomím minulých vrstiev. V autorkinej ikonografii má každá vec, každý predmet, každý tvar či línia svoju symbolickú hodnotu. Typickými nositeľmi odtlačkov sú matrace, sedačky, vankúše. Inštalácia umožňuje vytvoriť vo výstavnom priestore metaforu sveta, kde každá jednotlivosť má svoj význam, preniesť „krajinu svojej mysle“ do trojrozmernej  a reálnej, ale predsa bielej, mäkkej a efemérnej podoby. 

Vyštudovala si textil a sochárstvo. Malo toto školenie pre Teba rozhodujúci význam?

Určite áno, textil je mäkký, nežný, predstavuje túžbu po dotyku, odev nás obopína, nesedí, alebo je našou druhou kožou. A opakom toho je socha, je „telom“ z tvrdého materiálu. V soche som sa vrátila naspäť k textilu. Ale samozrejme ma zaujal aj kontrast medzi vnímaním odevu a sochy. Odev je každodenná súčasť života každého človeka.

Tvoje veci sú veľmi jemné, nežné, „ženské“, ale zároveň aj civilné a racionálne. Uvedomuješ si túto bipolárnosť? Z čoho pramení?

Racionálny umelec. Asi to nejde celkom dokopy. Neviem, vždy mi šla matematika, veci sú logické, vypočítateľné a pochopiteľné. Ale v skutočnosti sa k tomu pripája pocit a cit a už to nie je tak jednoducho rozpoznateľné. 

Veci majú pre mňa istú logiku, ktorú obohacuje aj náhoda. Ale nie je to jediný protiklad, ktorý sa objavuje: mäkká socha, tvrdý, zaschnutý textil, bielo-čierna farebnosť, prázdno a naplnenie, plocha a priestor, reálne veci, sny, tiene, odtlačky a spomienky, dnu a von, všeobecné a individuálne...

Odlievaš a vyšívaš bezprostredné odtlačky predmetov a obrazov, ktoré vstupujú ako marginálie do Tvojho ľudského príbehu. Kedy si s tým začala a prečo to robíš? 

Začalo to inštaláciami v piatok ročníku, ďalej pokračovalo v diplomovke, kde som vytvorila „obraz“ vlastnej izby s objektmi akoby odtlačenými na stenách. Predstavuje to pre mňa akúsi pamäť, spomienku, ktorú si môžem uchovať, ale aj uchopiť. Moje veci vždy mali osobný nádych, inšpirujem sa udalosťami okolo mňa, tým, čo ma obklopuje. 

V 90. rokoch sa vyprofilovali silné osobnosti z generácie študentov Karola Pichlera ako Emoke Vargová alebo Denisa Lehocká s východiskom v textile. Ako a kedy si registrovala ich tvorbu?

Priebežne asi stále od vysokej školy. Ich veci sú mi blízke, špeciálne Lehockej prostredia, krehké, logicky náhodné a systematické. Takisto spôsob, akým pracujú s myšlienkou, materiálmi, farbou a priestorom, ich intuitívnosť, citlivosť a využitie ručných prác. 

Má dnes ešte význam hovoriť o komornej soche alebo sa zmestíš medzi objekt a inštaláciu?

Jednoznačne objekt alebo inštalácia.

Tvoje veci sú „ukecané“, čo pre Teba znamená písané slovo, literatúra? Zaujíma ma mechanizmus, v ktorom prijímaš vonkajšie podnety a inšpiruješ sa literárnymi dielami, myšlienkami a slovnými obrazmi a filtruješ ich cez vlastné pocity a životné skúsenosti do tvorby (napr. Ulysses Jamesa Joyca).

Rada čítam a vždy som veľa čítala. Knihy sú pre mňa príbehy iných ľudí, zhustený život, pretože ich prečítam za niekoľko dní. Privlastním si ich, alebo v nich vidím niekoho, nápad, myšlienku. Je pre mňa zaujímavá ich rozmanitosť, ale zároveň podobnosť, a ako a akými slovami spisovatelia vedia vyjadriť svoju myšlienku. Je to výskum, ako sa dá a môže niečo povedať, minimálnymi prostriedkami alebo naopak rozvláčne a nekonečne nudne aj napriek tomu, že ja slová v svojich prácach nepoužívam. A ktorý štýl aký pocit vyvoláva. A samozrejme vzťah slova a vizuálneho vyjadrenia, asociácie a predstavivosť.

Ulysses je hrubá, niekedy nudná a rozmanitá kniha. Jeden deň sa stal celým príbehom. Hovorí sa, že ju málokto prečítal dokonca. Ja som ju dočítala a práve záverečné strany bez interpunkcie, monológ ženy o jej mladosti, o jej živote, o všetkom, ma nadchli svojimi vizuálnymi, farebnými a tvarovými asociáciami. Žena rozpráva, objavujú sa slzy, obrazy krajiny, kvetov, pocitov, na ktoré spomína. V tejto inštalácii som prvýkrát použila ušité obrazy-objekty, ktoré sa prekrývajú vo vrstvách, alebo sú inštalované do priestoru.

Naposledy sme pri Tvojich dielach hovorili o Virginii Woolfovej, vlastnej izbe a nánosoch dní. Ako súvisia s Tvojím svetom?

Vlastná izba je pre mňa špeciálny pojem. Pracujem s ním od diplomovky a neviem sa zbaviť tejto inšpirácie. V izbe je všetko, všetci, objekty, ktoré nás definujú. Všetko sa prestupuje a nachádza nové nepredvídateľné spojenia. Sny sú odtlačené na záhyboch periny a vankúša. Veci sa prekrývajú, strácajú objem. Izba sa mení, aj miesto sa mení. Čo si so sebou prinesiem pri sťahovaní?  Vlastne tak sa to aj začalo, rodičia kúpili dom a sťahovali sme sa, všetky veci v mojej izbe prešli nanovo mojimi rukami. Išli do vreca, ktoré ostalo, alebo do koša ako zbytočnosť. Melanchólia. Pamäť. Archív. Čas, plynutie všetko premieňa, necháva odtlačky, stopy, ktoré je možné zachytiť, vidieť, prečítať a to je pre mňa zaujímavé, osobné a všeobecné zároveň. 

Čo je biele miesto Miry Podmanickej? Prečo je biele?

Moje biele miesto je presne tá izba, miesto, kde som ja sebou, kde sa skrývam, ale aj robím. Biela je neutrálna farba, je nenápadná, nudná, ale všetko na nej vidno, všetko sa odráža. Vidieť na nej ostatné farby. Je to pre mňa „tabula rasa“, kde sa všetko začne. Kde je možné (znova) začať.  Prázdne miesto, ktoré už všetko obsahuje.