Mäkké plastiky, inštalácie a site-specific projekty Miry Podmanickej rozhodne nie sú iba o matérii textilu a možnostiach s ňou spojených. Hoci vlastnosti textilu najviac vyhovujú napĺňať autorke jej výtvarné zámery, jej tvorba nie je plochou formalistickou výpoveďou.
Jednou z dominujúcich stratégií autorky je práca s pamäťou – pamäťou miesta, pamäťou priestoru a jeho mapovanie prostredníctvom stôp, ktoré v ňom po konkrétnych udalostiach zostávajú a odkazmi, ktoré ich nanovo sprítomňujú. Popri starších realizáciách Spáči (2010), Bs (2008), Áno, nie, možno (2006, 2010) je typickým príkladom uplatnenia tejto stratégie prezentovaná inštalácia Biele miesto, 2010 – 2011. Je pamäťovým modelom, do ktorého sú transponované predovšetkým osobné zážitky, skúsenosti autorky. Inštalácia tak neodkazuje na iba na priestorové koordináty, ale najmä uplynulé efemérne mentálne situácie jedincov zdieľané a prítomné v konkrétnych prostrediach. Realizácia Biele miesto je formou jej privátneho denníka. Prostriedkom dokumentácie v ňom je strojová výšivka - výtvarná technika neodmysliteľne patriaca ku textilu, v tomto prípade je pendantom kresby či rukopisného záznamu.
Ak by sme sa na práce autorky dívali iba cez optiku použitého materiálu, je zrejmé, že u Miry Podmanickej sa postupne profiluje i triezvy odhad pre mieru spracovanie diela. Stačí si totiž uvedomiť, že textil už len titulu jeho materiálových daností (štruktúra, pružnosť, mäkkosť, no aj farby - u autorky tradične bielej ako neutrálu, tabule rasa), sám v sebe nesie skryté významy a súvislosti, ktoré môžu ľahko spôsobiť prílišnú komplikovanosť výpovede. Autorka sa tomu dokáže vyhnúť tak, že vsadí práve na jeho materiálové vlastnosti v zámerne minimalizovaných inštaláciách (Prúd, 2007, More, 2010), alebo s ním pracuje ako s tradičným tvrdým sochárskym materiálom, z ktorého komponuje inštalácie – vytvára konštrukcie prostredí. Špecifickým príkladom posúvania či skôr manipulácie predstavy o jeho vlastnostiach, sú site-specific realizácie: Weiche Wand (2007) a jej neskoršia verzia Stena (2010), v ktorých inverzne obracia bežné materiálové charakteristiky textilu i tvrdého materiálu steny. Tieto diela, kde tvrdá stena je iluzórne poddajnou a naopak simulovaná drapéria na nej nemá predpokladanú mäkkosť, sú osobitou formou sochárskeho trompe-l'œil.
Diela M. Podmanickej už teraz predstavujú jeden z nás skôr zriedkavých modelov jemného introvertného a senzitívneho ženského sochárstva. V našich podmienkach už má svoj predobraz predovšetkým v tvorbe Márie Bartuszovej a takisto svoje podoby u mladších autoriek - Ľuby Sajkalovej, Emöke Vargovej či Denisy Lehockej. Práce Miry Podmanickej sú vrstevnatou štruktúrou, ktorá je výsledkom vhodného skĺbenia výtvarného postupu s voľbou materiálu, no i so spôsobom reflektovania témy či autorského názoru.
